História obce Forbasy
Obec je doložená z roku 1311 ako Fyrbaz, neskôr ako Furbas (1408), Forbasý (1808), maďarsky Forhász, Popradfalu. Patrila Ľubovnianskemu hradnému panstvu. V rokoch 1412 – 1772 bola v zálohe Poľska. V roku 1553 mala 11 usadlostí, v roku 1828 mala obec 62 domov a 451 obyvateľov.
Za I. ČSR bola poľnohospodárskou obcou. Obyvatelia si privyrábali ako murári a tesári. V roku 1927 časť obce vyhorela. Obyvatelia pracovali v poľnohospodárstve a priemyselných podnikoch v Starej Ľubovni, Svite, Košiciach a Ostrave.
Forbasy ležia na severovýchodných svahoch Levočských vrchov v doline na nive a terasách rieky Poprad. Pahorkovitý a vrchovinný povrch chotára tvoria pieskovcové a ílovcové súvrstvia centralno-karpatského flyšu a v údolí v okolí obce riečnych zloženín. Chotár je z časti zalesnený s ihličnatým lesným porastom. Ostatné pozemky sú pastviny, lúky a orná pôda. Pestovalo sa tu žito, jačmeň, ovos, zemiaky a ľan. Nadmorská výška chotára je 500 – 880 mnm.
Osídľovaná bola čisto poľskými prisťahovalcami. Aj keď v 13. a 14. storočí začali Spiš osídľovať Nemci. Forbasy ostali stále poľskou obcou. Dodnes sa v obci používa Goralský jazyk.
Prvá zmienka o obci je z roku 1311, kedy patrila Ľubovnianskemu hradnému panstvu.
R. 1553 informuje starosta Spišsky o rozmeroch osady. Zaregistroval 4 lány. R. 1569 píše o diani panstvu a to o 1/11 z úrody. Zaujímavý je aj údaj z farnosti Hniezdne z roku 1728 kedy na spoveď prichádzalo spolu 625 osôb. Od r. 1634 patronát nad Kostolom vo Forbasoch a Hniezdnom prebral veľmi ambiciózny Stanislaw Lubomírsky.
V rokoch 1412 – 1772 bola obec v zálohu Poľska. V roku 1828 bolo v obci 62 domov a 451 obyvateľov. Za 1. Československej republiky bola poľnohospodárskou obcou. Obyvatelia si privyrábali ako tesári a murári a pastevci. Časť občanov vycestovala za prácou do Ameriky. Niektorí tam zostali a založili si rodiny, ďalší sa vrátili a za zarobené peniaze si kupovali pôdu a zvieratá. R. 1910 bola zakúpená za takto zarobené peniaze aj prvá mláťačka – Gapľovka.
Jej majiteľom bol p. Dubjel prezývkou Stoľar a p. Kornaj od Miška. Podlahy v obydliach boli väčšinou hlinené, komíny voľne otvorené z ohniska vyústené pod strechou. Varilo sa na trojnožke. Domy boli drevené. Cez obec pretekal potok v ktorom sa držali husy a kačice. Počas dážďov prinášal do dediny blato z okolitých kopcov (Bargy).
R. 21.11.1926 v nedeľu o 10°° hod. vypukol veľký požiar, pri ktorom zhorela veľká časť obce. Pomohol tomu aj silný vietor. Požiar vypukol ešte raz od blesku v auguste 1929 a vtedy zhoreli stodoly na pravej strane.
Cigáni boli v obci do 25.6.1907. Mali v obci tri koliby, veľmi kradli, boli drzí a okrádali deti keď išli na pole. Skupovali kone a robili veľké hostiny na ktoré sa schádzali cigáni aj z iných osád. Vyhnali ich miestny mládenci pomocou žiab a koliby spálili. Odvtedy sa v obci Forbasy cigáni neusadili a časť chotára kde bola osada sa dodnes nazýva Cigány.
V obci od nepamäti fungovala aj strážna služba. Chodilo sa na VARTU. Hlavný znak vartašov bola pišťala alebo viac-menej trúbka z kravského rohá. Volali ju PISCOK. Služby boli podľa poradia po domoch. Do polnoci strážili z jedného domu a od polnoci nastúpili na stráž z ďalšieho domu. Vartaši chodili po celej dedine i poza stodoly. Takto chránili obec pred požiarom a zlodejmi. Ráno sa Piscok odniesol richtárovi a podala sa mu správu o noci. Richtár sa postaral o ďalších vartašov na ďalšiu noc.
Prvý stály učiteľ vo Forbasoch bol od r. 1900. Volal sa Kohút a bol Slovák zo Smižian. Učiteľ bol spravidla aj kantorom a staral sa o všetky cirkevné obrady. Túto funkciu mal vtedy učiteľ z Hniezdneho. Každý rok na sv. Gregora 12.marca dostával od Forbašanov po 15 gbelov žita a ovsa ( jeden gbel = asi 40 kg). Farár zase poberal desiatok z úrody. Od gneždianov to ale bola len 20-tina.
Druhým učiteľom bol Gondžur od r. 1912. Ten už hrával v kostole na harmónium a pekne spieval. R. 1915 prišiel učiteľ z Oravy Šimrák. R. 1919 prišiel učiteľ Kärὄš, ktorý sa premenoval na Kolodej, ale r. 1923 odišiel na Oravu. Na jeho miesto prišiel Mikluš z Hniezdneho. Potom sa vystriedalo ešte veľa učiteľov. Jediný sa tu usadil učiteľ Kšenžigh s manželkou. Postavili dom ale okolo roku 1968 dom predal a odišiel bývať do Popradu.
V škole sa učili deti po Maďarsky. Jedine čítanka a náboženstvo bolo v slovenčine. Bola to šesťročná škola ľudová. Všetky ročníky boli v jednej triede v dnešnej materskej škôlke. Lavice boli dlhé a v jednej sedelo 12 žiakov. Vpredu bola tabuľa na ktorú písal učiteľ. Žiaci mali umelé tabuľky, akoby z kameňa a na to písali ceruzou nazývanou grif. Kto skončil 6. ročník postúpil do štvrtkovej školy (učili sa len vo štvrtok), tá bola len po maďarsky.
- R. 1941 sa začala v obci výstavba kultúrneho domu, krčmy a obchodu. Táto stavba bola odložená kvôli vojne.
- 5.2.1947 sa v obci slávnostne zapla elektrina.
- R. 1959 založili v obci JRD.
Do roku 1968 obec patrila pod okres Poprad, potom pod okres Stará Ľubovňa. Najstaršie mená ktoré sa v obci vyskytovali a boli aj silné osobnosti sú známe z obecných spisov: Novajovsky, Kornaj, Dubjel, Keklak, Simoník, Šidlovsky.
V roku 1991 bol v obci vybudovaný verejný vodovod a v roku 1992 bola obec plynofikovaná.
Mena starostov, a predsedov Miestneho národného výboru:
1900 - richtár Dubjel Ján, prezývaný Študant. Bol študovaný, lebo študoval za farára. Zastupiteľstvo sa volalo „miestoprisažníci.“
Spracoval: Ladislav Simoník - Od Kacmora 2010
Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku,
1. časť, spomienky môjho deda Štefana Dubieľa - od Vaľka
