Ako sa Forbašani zbavili cigánov

Kamarátov som mal dvoch. Prvý bol učiteľov syn Lojzo, druhý bol cigán Jožo. My traja sme sa spolu veľmi radi hrávali. Urobili sme si káru a na tej sme furikovali až do zunovania a rozhodovali sme, kto kto má tú káru ťahať. Ja som až také rozhodné slovo nemal, lebo som bol o dva roky mladší. Tak pán ostal pánom, ja ako sedliak bol som kočišom, no a cigán musel byť koňom. Pán sadol na káru, cigán ťahal a ja som ho poháňal, pravda lietal som peľo za cigánom, len toľko, že som nemusel ťahať totú káru, Tak sme lietali a lietali, pán sa chcel voziť a cigán už nevládal. Popri ceste bola medza, cigán skrútil pod medzu a pán sa skotúľal. Keď sa vyštveral hore, schytil cigána za vlasy a poriadne ho počubril.

Káru sme vyviezli hore medzou a išli sme domov do učiteľov. Tam sme zavreli cigána- Joža do chleva ako za trest, že prevrátil tú káru. Zavreli sme ho tak, že sám sa nemohol dostať von a odišli sme každý domov, kde sme na cigána zabudli. V noci ale strašne reval a počula ho pani učiteľová i išla sa pozrieť, že čo to tam tak reve. Veľmi sa preľakala, keď tam naľla plačucého chlapca. Pre pána Boha čo ty tu robiš?? Cigáň fňukal- to mne žavreli, Lojzo zo Štefánom- a ďalej ani nečakal, vyskočil a hýbaj kade ľahšie. Lojzo aj ja, sme mali ráno výsluch. Lojzová mama aj moja mama chceli vedieť, prečo sme cigána zavreli, Povedali sme pravdu, tak ako sa naozaj stalo. Obaja sme dostali poriadný výprask, každý od svojej mamy. Jožo sa neukázal celé tri dni. Až ba štvrtý deň prišiel a pozval nás, aby sme prišli do koliby, že nás jeho rodičia pozývajú. My sme sa báli, že ešte aj tam dostaneme bitku, ale Hožo nás uisťoval- nebojte ša, ja šom ša nepriznal že šte ma žavreli a otec urobil pekné valašky, povedal, že Vám dá po jednej, Tak sme pošli a tam bola prává hostina, lebo zabili koňa. Aj nás ponúkli, aj sme jedli z tej koniny a boli sme zas priateľská trojica. My sme jedli vždy tam, kde to bolo najbližšie- raz v kolibe u cigánov, raz u nás a zas u učiteľov, lenže tam to bolo zriedkakedy. Lojzová mama bola Nemka z Hniezdného od dajakých Eliášov. Slovensky vedela, učiteľ bol Slovák, pochádzal zo Smižian, písal sa Kohút, a bol to prvý stály učiteľ vo Forbasoch. U učiteľa sme sa tak správali ako vonku a to sa Lojzovej mame nepáčilo, nebolo jej po vôli ani to, že jej synovi tykáme. Ráz nás vzala, mňa aj Joýa a takto nás poučovala- Vy dvaja lagani, Jožo ty si cigán, a Ty Štefan roľník, môj Lojzo je učiteľov syn a preto vy dvaja máte volať Lojzika mladý pán, lebo vy ste mu nie roveň. Tak sme ho potom volali mladý pán, ale on si to neprial a tak nám povedal, aby sme ho tak volali len vtedy, keď je jeho mama nablízku. Takto sme viedli dobrodružný život ďalej. Jedného dňa, starý cigán Mačo s cigánkou doniesli tie sľúbené veci, mne valašku a Lojzovi nožík. Využili príležitosť, keďže Lojzoví rodičia neboli doma, zašli si do pivnice, nabrali zemiaky, aj neviem čo ešte viac. Tie veci, čo sme dostali od cigána Mača sa dlho ukrívať nedali, zbadali to rodičia a tak zasa bol výsluch, že odkial sme to vzali. Tak sme sa priznali, že nám to priniesol Mačo a že si za to nabral zemiaky. Tak to už bol vrchol toho dobrodružstva a zakázali nám schôdzky načisto. Nesmeli sme sa schádzať ani pán, ani roľník a samozrejme najä cigán sa nesmel ukázať v dedine. Pán nemal kočiša, ja nemal koňa a tak bolo po kamarátstve navždy. Toto kamarátstvo a naše detské hry, to sa udialo v roku 1901.

Chcem sa zmieniť o cigánoch u nás. veľmi sa množili, už mali tri koliby. V dedine kradli ako straky, keď sme išli na pole s kravami tak nám deťom vzali chlieb, omastu, keďže bývali práve pri ceste kadiaľ sme my museli prechádzať. I radili sa richtár aj prísažníci, že čo by bolo treba podniknúť, aby sa ich mohli zbaviť. Bolo s nimi do nevydržania. Vodili si kone, zabijali ich a schádzali sa zo široka- ďaleka na hostiny. Ľudia z dediny sa ich museli strániť lebo boli veľmi bezočiví a púšťali sa do bitky pre hocičo. Vtedy bol richtárom Dubjel Ján. Bol i vzdelaný, lebo študoval za farára, aj ho volali Študant. On mal asi 20 roč. syna a toho poučil ako treba postupovať, aby sme sa zbavili cigánov v obci. Pod kolibami boli mláky, také vodné lúky, v ktorých bolo plno žiab.

Rozkázal nám, aby sme nazbierali každý po desať žiab, no a bolo nás tak zo dvanásť, to sa už presne nepamätám. Boli sme sami takí mladí zapereľci /puberťáci/ čo sa neznajú do vlastnej kože vmestiť, tak od osem do štrnásť rokov, ja som mal vtedy desať rokov. Bolo to v noci tak okolo desiatej. Cigáni už všetko spali. On nás kontrolovál, či má každy dosť tých žiab nachytaných. I zobral nás ku kolibám a postavil nás po štiroch ku každej kolibe a rozkázal nám šikovne popúšťať tie žaby do kolíb a dneď sa od ních vzdialiť. My sme tak urobili a z ďaleka sme pozorovali, čo sa bude diať. To ste mali vidieť ten cirkus, keď tie žaby začali skákať po ních, taký vresk spustili, jak by sa celé peklo otvorilo. Cigáni vyskakovali von a revali na raty- rakaňa, rakaňa!!! Do kolíb sa už nevrátili, túlali sa len tak po vonku až nad ránom vošli dnu, periny pozbierali aj ostatné handry a odchádzali s krikom preč. Presťahovali sa jedni do Lackovej, ďalši do Kamienky a do Ružbách, takže na druhú noc už neprišli a to bola príležitosť ukončiť ich bývanie pri našej dedine. Večer sa pozháňala staršia mládež, no my sme tam tiež nechýbali. Pomáhali sme rozoberať koliby a vláčiť ich za Liptákové nebo na kopu a tam to spálili. Preto sme tie koliby odnášali za to nebo aby do obce nebolo vidiť čo sa robí. To sa stalo 25. júna 1907. Od vtedy cigánov do dediny už nepripustili. Bol to suchý a neúrodný rok, nepršalo celé leto až na Bartolomeja, to jest 24. augusta. Zato cigáni mali také sólo s koňmi, lebo gazdovia nemali čím kŕmiť tak odpredávali kone za poldarmo. Súvislosti s tým suchým rokom veľmi dobre si pamätám, keď som chodil s kravami na pole ako to vyzeralo. Na Poľane bola tráva vypálena od slnka do koreňa, celkom červená, len v kriakoch bolo trochu zelene. Na druhú jar to už bolo lepšie v poli bolo veľmi veselo, vtáčiky spievali, až bolo radosť počúvať. Jakoby človek bol vošiel do rája, toľko bolo toho vtáctva, samé hniezda, čo desať kroky to hniezdo, na jedli, na smreku, v jalovcoch, v tráve a všade sa bolo možno stretnúť s hniezdami. A tých orlov to stále bolo vidieť, krúžiť vo vzduchu. Teraz ozaj to už veľmi málo vidno, v lese je smutnejšie.

Spomienky Štefana Dubieľa - presný prepis Veronika Simoníková